Vône leta sa jemne niesli rozkvitnutým školským parkom, kde sa pod korunami stromov zhromaždili žiaci, učitelia aj rodičia. Slnko sa opieralo o bronzovú podobu učiacich sa dievčat – dielo akademickej sochárky Jarmily Podzimkovej- Mráčkovej – akoby im chcelo poďakovať za všetky tiché chvíle nad knihami, za sny, ktoré sa tu rodili.
Slávnostné ukončenie školského roka sa nieslo v duchu dojatia i radosti. V očiach detí sa zrkadlila hrdosť na prekonané výzvy, v pohľadoch učiteľov zase tichá spokojnosť z odovzdanej práce a láskavej starostlivosti. Slová riaditeľky zneli úprimne a mäkko, keď pripomínala, že škola nie je len miestom vedomostí, ale najmä miestom, kde sa človek učí byť človekom.
Pri soche dievčat, sklonených nad knihou, akoby na chvíľu zastal čas. Symbol učenia a vytrvalosti sa stal nemým svedkom rozlúčok aj nových začiatkov...

